Liečba svetlom

Terapia svetlom má veľmi dlhú históriu. Dôležitosť svetla pre správne fungovanie ľudského organizmu si ľudia uvedomujú už tisíce rokov.

Na lekársku liečbu bolo najprv využívané slnečné svetlo – helioterapia. Starovekí egyptskí, grécki, rímski a arabskí lekári považovali terapiu svetlom za súčasť komplexnej medicínskej liečby.

Dôležité terapeutické účinky helioterapie podnecovali vedcov k vyvíjaniu a využívaniu filtrovaného slnečného žiarenia a zdrojov umelého svetla. Tak vznikla alternatíva helioterapie, fototerapia.

Už v roku 1893 dánsky fyzik Niels Ryberg Finsen vyvinul jeden z prvých prístrojov, ktorý dokázal produkovať technicky syntetizované „slnečné svetlo“. Výhodou bola možnosť ovládať parametre svetla, ako sú intenzita a rozsah svetelného spektra. V období od r. 1895 do r. 1903 Finsen liečil viac než 950 pacientov s kožnou tuberkulózou práve metódou technicky syntetizovaného „slnečného svetla“. V roku 1903 získal Nobelovu cenu za medicínu, za výskum terapie svetlom a za mimoriadne liečebné výsledky. Dr.Finsen sa dnes považuje za zakladateľa fototerapie.

Albert Einstein v roku 1917 formuloval teóriu laserového svetla.
Prvé prístroje založené na jeho teórii sa však objavili až v 60-tych rokoch.

Na vedeckej lekárskej univerzite Semmelweis v Budapešti pred 36 rokmi skúmali
a dokázali biostimulačný účinok polarizovaného svetla na organizmus.